Pozerám na telku.
Dávajú film o rodine, ktorá si vyšla na výlet lietadlom.
V rodine sa všetci hašteria a nevážia si jeden druhého,
To však len naoko, v skutočnosti sa majú radi, chýba im len viac komunikácie a
otvorenosti.
K obratu však dôjde, keď sa lietadlo zrúti v horách kde sú mrazy až do -10 stupňov
celzia.
Rodinka je odkázaná sama na seba.
Jedno dievča, zostalo doma, pretože bolo nedochvíľne,
to pomohlo rodinke, ktorá už bola tri dni v tej hore bez jedla, v zime, s
obmedzenými možnosťami.
Nevzdala to a úpenlivo naďalej hľadala svoju rodinu, ktorú sa napokon podarilo
nájsť.
Nikdy nezabudnem na par záberov.
Prvý, keď chlapec beznádejné na snowboarde sa snaží dobehnúť za skútrami, ktoré ho
nezbadali a obišli ho.
On v beznádeji, keď spadne, ešte odviaže lyžu a hodí za nimi zapálenú svetlicu.
Nezbadali.
Zúfalo padá do snehu.
Po polhodine ich však našli a cela rodina sa vrátila domov.
Na záver bola krásna dojímavá scéna, keď sa stretli všetci opäť pohromade.
Cely film bol nabitý citmi, ktoré mi chýbajú a ktoré som ja nikdy nezažil.
Do oči sa mi tlačia slzy, neviem to predýchať a plačem, plačem ako malé dieťa,
Nechcene dieťa, od maličká odsúdené na život bez lásky a porozumenia.
Nikdy som nemohol cítiť to čo iný pokladajú za samozrejmosť, bolí to.
Potom si spomeniem na môjho bývalého.
Je mi ešte horšie, ale za toto si asi môžem sám.
Nedával som mu city tak najavo ako bolo treba a pokazil som si svoj život
bezstarostným hýrením, keď on robil to isté, alebo sa mi nevenoval, či dokonca bol
na mňa zlý.
Uvedomujem si že ma neľúbil, ale napriek tomu mi to je strašne ľúto.
Venoval som veľmi veľa času na čakanie kedy sa zmení a všimne si, že človek, čo ho
miluje leží blízko neho a čaká, čaká, že sa v ňom niečo pohne, že si spomenie, ako ho niekto obdivuje, ľúbi a čaká kedy ho bude môcť objať a pobozkať, kedy sa mu
bude môcť opäť pozrieť do krásnych modrých očí a povedať, ľúbim ťa, strašne ťa ľúbim a si jediné na čom mi kedy záležalo a záleží.
Nikomu na svete neprajem aby takto, mladý sedel pri telke a mal už v podstate život
za sebou, nepochopený, neľúbený a nikomu nechýbajúci.Človek v svete ľudí, kde napriek mnohým známym, priateľom, kolegom, ľuďom v okolí,
napriek všetkým okolo seba sám a opustený.Vždy odhodlaný opäť bojovať, s úsmevom na tvári držať vlajku a prebíjať sa dopredu
aj cez mŕtvoly, tak ako doteraz.
Mňa nik nepokorí, budem bojovať až do konca a nájdem čo hľadám, nech to stojí čo to
stojí, nemám už čo stratiť.
Chcel by som vrátiť čas, nie, pre to, aby som bol a ako som žil a aby som vrátil čo
sa vrátiť nedá, ale pre to, aby som sa nenarodil.
Chcel by som sa utratiť na počiatku.
Môj život pre mňa nemá veľkú cenu.
Musím si nájsť svoju rodinu a zaistiť, aby som, aspoň pre niekoho mohol byť
užitočný.To jediné ma naplní šťastím.
Ak toto čítaš, zamysli sa nad sebou a svojimi blízkymi, dnes sú pre teba možno
samozrejmosťou, ale nemysli ako ja, len na prítomnosť, zamysli sa aj nad tým, čo možno v budúcnosti stratíš. Či už si agresor, alebo týraný, možno stačí iba
plač, krik, rev, ale je dôležité komunikovať, na to nikdy nezabudni.
Čaká ma ešte veľa práce, než doženiem, čo som nedbalosťou stratil, ak sa mi to
vôbec podarí.
Dúfam že stihnem dobehnúť stratený čas a podarí sa mi aspoň s pár ľuďmi cítiť sa
menej sám a cítiť ten pocit spolupatričnosti a oddanosti.
Sám neviem, ako som sa do tohto stavu dostal, či je to tým, že som tak skazený,
alebo tým, že ma pokazila spoločnosť a peniaze.
